Je smutné, keď niekto umrie. Je ešte smutnejšie, keď si človek sám zvolí dobrovoľný odchod z tohto sveta. Je úplne najstrašnejšie, keď sa niekto rozhodne kráčať po koľajách, s vlakom za chrbtom. Musí to byť rovnako strašné pre rušňovodiča, ktorý vie, ako zrážka vlaku s krehkým telom môže dopadnúť. Ako sa pozerá cez okno na kráčajúcu postavu, snaží sa zabrániť nevyhnutnému, tomu, čo v okamihu po poslednom pokuse o odvrátenie katastrofy príde…

Včera takto zomrel ďalší človek. Po privolaní Polície a ostatných „povinných“ zložiek záchranného systému, lekár ani v tom najdivokejšom sne nemohol konštatovať nič iné, ako smrť.
Nepoznala som tohto človeka, takže tu k tomuto mŕtvemu človeku nič viac nenapíšem. Čo chcem ale napísať je to, ako mi prebehol mráz po chrbte, keď som si toto prečítala v diskusii pod článkom :

1. V tom čase som cestoval na vedľajšej trati z PO do KE a jeden típek v stredných rokoch pozeral von oknom, že prečo ideme tak pomaly a keď uvidel, čo sa stalo zahlásil : „ešči šcesce, že ňe na našej strane, bo minule sme staľi dva hodziny a ja neška idzem na nočnu…“ Niekto sa pozastaví nad tým, že sa práve v jeho blízkosti stalo nešťastie, že sa niekomu večer nevráti domov niekto blízky, zamyslí sa nad tým, aký je život pominuteľný… a niekomu odľahne, že nepríde neskoro do roboty…

2. Bol to osobný vlak, ktory šiel o 19:20 z KE do Svitu. Sedeli sme v prvom vozni, ešte pred tunelom vlak hlasito trúbil, prudko brzdil, zrazu taký buchot, rachot zo spodu vlaku, zľakla som sa, že sa niečo odtrhlo spod podvozku, alebo či sme prešli niečo fakt veľké (a nie človeka). Zastali sme presne v tuneli, slabý, skoro žiadny signál. Potom rušňovodič zahlásil, že sme niekoho zrazili! Druhá koľaj bola voľná, potom pustili ďalší vlak z KE, v tuneli zastal a vystúpili policajti, prešli do nášho vlaku. Jasne, my cestujúci sme do voľného vlaku nastúpiť nemohli… tak sme museli čakať! Zapálili baterky, popozerali podvozok, koľaje, zozbierali čo našli… a jeden zahlásil : „keď nájdeme ruku môžeme íst“… a ďalší : „mám ju, dones foťák“
… no a nezabudnem na ženské stony : „A Šeherezadu neuvidíme“…
Sme už naozaj takí necitliví, otupelí? Už nič iné nemá cenu, len robota „bo peňeži“, alebo blbá zmaľovaná Šeherezáda? Závidieť policajtom, že oni mali umožnené prestúpiť z vlaku do vlaku a obyčajní cestujúci nie? Nechcela by som byť na mieste tých policajtov, ktorí musia s baterkami zbierať to, čo sa dá vôbec pozbierať. Môžeme byť radi, že to za nás niekto urobí.
To je chvíľa, keď mlčať je Zlato. Akákoľvek nervózna poznámka, Živého, že niečo zmešká, je nič oproti tomu, že Mŕtvy už nevojde do žiadnych dverí…

____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________