Prvé dejstvo

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna malá krajina, v nej jedna malá firma. Mala sídlo tam, kde aj tak nič nie je, no niečo tam predsa len bolo. Majiteľom firmy bol príslušník najdemokratickejšieho národa, žijúceho na jednej z miliardy planét našej Slnečnej sústavy, na okraji nekonečného ohromného Vesmíru.

Jedného pekného dňa sa teda majiteľ zamyslel nad svojimi ziskami. Pokiaľ to len trochu bolo možné (čo po väčšinu času jeho majiteľovania bolo) nevrážal zarobené dukátiky do firmy uprostred „Ničoho“, ale posielal domov mame. Veď je normálne, že keď je človek ďaleko od domova, myslí na svojich najbližších. Na ich blaho. Aby sa mali tam doma dobre. Preto robil všetko pre to, aby čo najviac zarobených dukátikov dostala mama. Mama sa tomu zo začiatku veľmi tešila, vychvaľovala svojho syna, kade chodila. Bol vzorný, úspešný, nezabúdal, odkiaľ pochádza.

Synovi sa nejako podarilo oblbnúť „tých hore“, na koho území dočasne pobýval, aby mu prejavovali navyše vďaku za to, že práve v ich krajine podniká, že bol tak milý a zlatý a dobrovoľne sa ujal firmičky uprostred Ničoho.

Tá vďaka bola však zadefinovaná veľmi čudnými slovami, ktoré sa v rozprávkach nepoužívajú, boli to slová „daňové prázdniny“. Oni tak trochu navodzujú dojem, že je to všetko fajn a easy, veď predsa prázdniny sú vždy pozitívne. Čas plynul, prázdniny boli v plnom prúde, stroj šlapal na plné obrátky.

Ale ako všetko vo Vesmíre má svoj koniec, lebo má, tak aj prázdniny uprostred Ničoho museli skončiť. A skončili. A všimla si to aj mama, ktorá si veľmi rýchlo zvykla na slastný pocit ničnerobenia a užívania si dukátikov od synáčika. Začala byť nervózna, nespokojná, citovo ho vydierala, že ju nemá dosť rád a nemyslí na ňu. Bola zvyknutá na pravidelné dodávky lesklých dukátikov. Lenže ona chcela odrazu ešte viac.

Syn sa zamyslel. Veľmi skoro prišiel na geniálny plán.

Vymyslel podporu tohto zapadnutého regiónu tak, že k nemu do firmičky prídu na skusy a niektorí možno aj natrvalo pracovať mladí, čerství, práve doštudovaní z miestnej univerzity. Zároveň všetkým ukáže, ako mu na tom zapadnutom regióne záleží. Na oko.

No na platy pre absolventov potrebuje predsa dukátiky. Synáčik vedel, že nemôže odčerpávať z dukátikov pre svoju mamu. Tak sa veľmi rýchlo rozhodol, že dukátiky pre čerstvých mládencov a dievky nazbiera tak, že poprepúšťa zabehnutých, skúsených, z jeho pohľadu „starých“. Veď on sa predsa nemusí starať o cudzích starých. On sa musí postarať iba o svoju starú mamu.

Servilní tejto malej krajiny mu za to ešte zatlieskali.

Syn to takto robil roky, pravidelne, prijímal čerstvých neskúsených, prijímal potlesk a pochlebovanie o tom, aký je úžasný a aké má veľkorysé srdce. Na druhej strane púšťal k vode starších, vzdelaných a skúsených, vyhadzoval ich ako vrecia s pieskom z teplovzdušného balóna, ktorý musí stúpať, inak sa zrúti na zem. Nič lepšie totiž vymyslieť nedokázal. No hlavné bolo, že synova mama sa upokojila a dala na chvíľu pokoj.

Druhé dejstvo

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna malá krajina, v nej jedna malá firma. Mala sídlo tam, kde nič nie je. No niečo tam predsa len bolo. Majiteľom bol takpovediac Brat kmeňa v tejto malej krajine. Keď debatovali vo firme, nepotrebovali tlmočníka. Boli si blízki. Alebo sa tak aspoň tvárili.

Zdalo sa, že všetko bežalo hladko, výroba, predaj aj zisky boli podľa predstáv. Ale tak, ako neexistuje v celom Vesmíre nekonečný rast, nemôže existovať ani neustály nekonečný rast zarobených dukátikov. Tak sa Brat – Majiteľ zamyslel, ale akosi narýchlo, zbrklo. Alebo sa skôr zamyslela jedna falošná hlava z domáceho bratského kmeňa, ktorá sa tvárila, že všetkému na svete rozumie. Brata – Majiteľa zaujímal iba okamžitý efekt. Po vsugerovanej bleskovej analýze sa Brat zameral na jeden zo svojich obchodov, kde neboli dobré čísla. Miloval tabuľky a grafy. Bratovi stačil pohľad do počítača a na konto v banke. Nič ostatné ho nezaujímalo. A tak mu jedna „múdra“ hlava podsunula myšlienku, že nech odstráni človeka, zodpovedného za tento stav. Milované grafy, tabuľky a konto sa upravia.

Brat – Majiteľ bez rozmyslu prikývol a veci sa dali do pohybu. Ten, kto túto situáciu spôsobil musí z obchodíku preč. Fajn. Máme to.

No ale odrazu sa hlavy zamysleli, že keď pustia človeka, ktorý u nich pracuje 20 a viac rokov, odídu s ním aj vedomosti, skúsenosti a nadobudnuté znalosti. Čo teraz s tým? Ako to vymyslieť?

Bratské hlavy od zeleného stola prišli na geniálny nápad.

„Prepustíme z firmy osobu, ktorá je u nás len rok a osoba, ktorá toto celé spôsobila, bude zachránená. Huráááááá !!! Ale sme to výborne vymysleli…“

EPILÓG

Z prvej firmičky vyhodili skúseného človeka, pretože tam bol príliš dlho.

Z druhej firmičky vyhodli tohto istého človeka, pretože tam bol príliš krátko.

Tento človek má ale už svoj vek, ako sa vraví, „Mladosť je fuč a do dôchodku ešte ďaleko.“

A kamkoľvek pôjde, kdekoľvek sa opäť zamestná, všade bude tým ohrozeným druhom, ktorý je tam krátko.

A takpovediac, prvý na odstrel.

Koľkokrát ešte?

Koľkokrát sa to dá zniesť?