Ženie ma zvedavosť. No, tak trochu aj zima. Mám tvár po nos zaborenú do šálu a ruky ukryté vo vreckách. Rozchodený špinavý sneh sa mi lepí na podrážky. Míňam stredovekú katedrálu, ľadové sochy, divadlo. O chvíľu vchádzam do priestrannej chodby a kráčam ďalej. Priateľka mi otvorí dvere a s úsmevom ma víta. Vchádzam dnu. Na dočasných paneloch visia obrazy od troch rôznych autorov. Priateľka mi nalieva víno, beriem si chlebíček. Prezriem si všetky plátna. Niektoré ma zaujmú hneď, iné ani veľmi nie. Je ich tu zopár takých, ktoré ma pohltili úplne. Akoby ma preniesli na to miesto v obraze. Chvíľami mám pocit, že viem presne, kde sa ten kúsok sveta zhmotnený na plátne nachádza.

Ľudia okolo sú rôzni, od prvého do posledného pre mňa úplne neznámi. Pri stolíku s občerstvením sa postupne vytvorí skupinka umelecky „postihnutých“. Len niektorí z tejto skupinky sa poznajú. Zväčša cudzí ľudia, ktorí sa stretli prvykrát v živote. A bolo toľko vecí a tém ktoré sme prebrali, toľko príbehov, na ktorých sme sa všetci, tak ako sme tam stáli pri chlebíčkoch, pobavili. To voľnomyšlienkárstvo bolo cítiť. Slobodní duchom, ktorých nespútava stereotyp bežného života, obavy, čo bude zajtra. Umelci, ktorí viac či menej úspešne zvládajú svojich vnútorných démonov, ktorých už netrápi „verejná mienka“ a žijú si svoj život podľa seba. Umelci, ktorí pohľadom pod povrch vecí hľadajú ich skrytý význam, vyšší zmysel. Umelci, ktorí dokážu pocit premeniť na čosi hmotné, fyzické. Inšpiráciou je pre nich častokrát maličkosť, ktorá nám, ostatným uniká.

Strávila som s nimi v rozhovore pár hodín. Odvtedy už prešlo niekoľko dní. Keď si však na to s odstupom spomeniem, mám pocit, akoby som na okamih bola úplne blízko sveta, ktorý obdivujem. Ak by som vedela maľovať, tak namaľujem obraz. Môžem sa ešte dlho snažiť popísať slovom, ako sa mi to páčilo. Aký pocit vo mne ostal, keď som sa s týmito ľuďmi lúčila. Keď som odtiaľ odišla, celú cestu pomedzi vianočné stánky, svetielka a vône som sa v mysli vracala späť medzi nich. Došla som na zastávku autobusu, nastúpila, sadla som si na prvé voľné sedadlo a celú cestu som sa pozerala von oknom. Krásne snežilo. Možno som sa aj usmievala, neviem. Cítila som na jazyku zbytky jemnej chuti červeného Malbecku. Zabudla som sledovať cestu. Autobusom som sa dostala až na konečnú. Takže späť, domov, som si to pekne odkráčala.

Všade bolo ticho, sneh mäkúčko padal z oblohy a ja som si maľovala v mysli obraz, ktorý tam dlho ostane…
________________________________________________________________________________________________________________________________