Ako všetci pracujúci v čase (končiacej) totality, aj ja som po nástupe do zamestnania vstúpila do odborov. V tých časoch bolo takmer nemysliteľné v nich nebyť.
Prišli roky deväťdesiate, výmena kádrov, šéfov, služobných áut a kancelárskeho nábytku. A tiež prvá vlna prepúšťania. So silným argumentom priamo z úst môjho vtedajšieho novonastúpeného riaditeľa, že „som mladá, že si určite prácu nájdem“, som sa ocitla na zozname s ostatnými vtedymladými. Nakoniec to mňa a mojich priateľov tesne minulo, takže sme ostali. Hneď po týchto udalostiach som z odborov vystúpila a vedela som, že ma už nič neprinúti vstúpiť naspäť. Neviem, koho vtedy chránili a za koho bojovali, ale za nás piatich určite nie.
Prešli ďalšie roky a tomuto riaditeľovi zistili taký veľký konflikt záujmov, že ho ešte v ten deň vyprevadili esbeeskári z firmy, jeho kanceláriu zapečatili a dva týždne do nej nikto nevstúpil. On bol preč, ja som ostala.
Aká irónia.

Prešli ďalšie roky, udialo sa kadečo. Ja sa ale zastavím pri roku 2008. V podstate počas celého roka sa dennodenne hovorilo a písalo o kríze, ktorá postihne to a ono a či sa jej dá vyhnúť, prípadne ako ju prežiť. Od novembra 2008 nám zamestnávateľ v podstate znížil mesačný príjem o cca 20%, aj keď to „oni“ nazvali inak. Niekedy je ťažké nazvať veci pravým menom. Takže príjmy klesli, potichúčky, odbory mlčali, ako zarezané. Žiadna vzbura, žiadne protestné zhromaždenie alebo iná aktivita, ktorá by ukazovala aspoň nejakú snahu, že sa odbory zastávajú pracujúcich. Či už členov alebo nečlenov. Jednoducho nič.
Prešiel ďalší rok a prišlo prepúšťanie. Niektorí pod tlakom odišli do predčasného dôchodku, iní do starobného. Boli donútení k tomuto kroku okolnosťami. Našli sa medzi nimí aj takí, ktorí si povedali, že „čo už, aspoň kvôli mne nemusí odísť mladý človek, ja už aj tak o chvíľu skončím“. To bolo sympatické, pretože takto sa aspoň pár mladých zachránilo. Niektorí boli na tom horšie, ocitli sa na akomsi zozname, ktorý pripravili ľudia, ktorí častokrát ani nemohli presne vedieť, akí sú vlastne pracovníci.
A kde boli odborári? Tí, ktorí mohli niečo povedať? Vo svojich fotelkách, popíjali voňavú kávičku, čítali dennú tlač, hádzajúc očkami na svoje sekretárky s hlbokým výstrihom, pri polievaní kvietkov na oknách.

A dostávam sa k tomu, čo ma prinútilo toto všetko napísať. Naši odborári počas tohto týždňa roznášali po firme letáky, pozývajúce na zhromaždenie, konané na protest k opatreniam, ktoré súčasná vláda chystá na nás úbohých občanov. Ekonomike nerozumiem, politiku vnímam, sledujem, pamätám a nezabúdam. Čosi mi však nahováralo, že nie je správne, že sa odbory angažujú PRÁVE v tejto chvíli. To si už mohli pokojne zobrať transparenty s Ficovou podobizňou. Vyznelo to, akoby celý protest organizovala strana SMER a nie odbory. Prišlo mi to ako „gesto“, ktorým sa akurát tak zapáčili niektorým občanom. Ešte je veľa takých, ktorí im to zožerú aj s navijákom.
Ľudia-zamestnanci sa nechali zneužiť, vraj bojujú za seba, oni ale v podstate nepriamo bojovali za Fica. A Fico sa tomu určite len potešil. Čo viac si mohol želať, ako takúto aktivitu v jeho prospech. Ľuďom to asi nedochádza alebo čo, že odbory sú úplne zbytočné. Tvrdím, že ak by zanikli, nikto si to ani len nevšimne.
________________________________________________________________________________
Epilóg
Pred pár týždňami sa niekoľko mojich kolegov rozhodlo z odborov vystúpiť. Slobodne sa rozhodli, urobili čo bolo potrebné, aby svoje členstvo regulérne ukončili. Po odovzdaní žiadosti o vystúpenie z odborov boli predvolaní k Predsedovi. Zažili s ním rozhovor, na ktorého konci mali pocit, akoby robili niečo strašne zlé, neodpustiteľnú chybu…