Žijeme vedľa seba, dýchame ten istý vzduch, pozorujeme všetci to isté Slnko, Mesiac, hviezdy, kdekoľvek na Zemi sa nachádzame. Niekto len prejde okolo nás, niekto sa aj prihovorí, s niekým sa zoznámime, niekto s nami zdieľa mladosť, niekto pracovný zhon a niekto celý život. Až príde chvíľa a dozvieme sa správu, že jeden z týchto ľudí je už preč. Navždy.

Včera sa mi to stalo. Kráčala som po chodbe, rozprávali a smiali sme sa s priateľkou. Práve sme sa vrátili z obeda. Oproti nám po chodbe kráčala kolegyňa. V pološere som si všimla, že držala v ruke hárok papiera. Tvárila sa akosi inak. Mlčky došla až k nám a bez slova nám ukázala čierne písmená na prednej strane. Na ňom ako do kameňa vyryté meno našej bývalej kolegyne. Zmĺkli sme a každá pre seba sme si prečítali Parte. Zomrela náhle. Mala 62. Bola na dôchodku len pár rokov.

Naposledy sme spolu hovorili niekedy v lete. Zdala sa po hlase spokojná, veselá a hrdá na svojho syna, o ktorom často a veľmi rada hovorila. Darilo sa mu a vtedy bola najšťastnejšia.
Ani som nepomyslela, že by to mohol byť náš posledný rozhovor. Bol. Dochádza mi to pomaly. Ale stále nemôžem uveriť, že už nikdy nezavolá…

Asi je v poriadku, keď zvyčajne dopredu neuvažujeme, čo keď tu niekto z blízkych a známych už nebude. To by sme sa iba zbytočne dopredu obávali a strachovali. Nepreciťovali by sme radosť z prítomnosti. Smútok patrí na koniec všetkého. Na konci všetkého je o to viac intenzívny, ale tak to má asi byť.

Hoci radšej by som si ju uchovala v pamäti s tým jej šťastným a veselým rozprávaním z nášho posledného rozhovoru, idem na pohreb. Okolnosti rozhodli za mňa. Objednala som veniec a zajtra pred obradom ho pôjdem položiť k jej truhle…
____________________________________________________________________________________