Aj keď nás po tejto zemi veľa nekráča, je nás na Slovensku len niečo málo cez päť miliónov, no pokojne by sme mohli byť žiarivým príkladom pre zvyšok sveta. Tak ako to bolo v novembri 1989 a tiež na prelome rokov 1992-1993. V oboch prípadoch sme sa dokázali zachovať slušne, pokojne, rozvážne. Doteraz nás vo svete dávajú za príklad. A v histórii to už takto bude navždy.

Máme to v sebe. Dobrosrdečnosť, ochotu pomôcť, pochopenie, spolupatričnosť. Len nám niekto vtĺkol do hlavy, že je hanba prejaviť tieto dobré vlastnosti. V diskusiách sa neustále stretávam s neprajnosťou, zlobou a zlosťou. Udeje sa niečo a my dokážeme vyprodukovať v jednej sekunde toľko negativity, nepríjemných myšlienok, urážok a osočení jedného voči druhému. Čítam na internete komentáre ľudí, ktorí v sekunde všetkému rozumejú. Odrazu máme republiku plnú odborníkov, ktorí presne vedia, čo by ako vyriešili. Presne cielia svoju nevyberanú kritiku a urážky na všetky strany. A toto všetko so zadkom zaboreným do gauča a s prstom v nose.

Áno, sedíme takmer všetci doma na zadkoch. Jedny sa boja o zdravie, druhí o peniaze či o živobytie. Nie každý má to „šťastie“ byť podnikateľom alebo živnostníkom, čiže tí zvyšní sa trasú o svoje miesta. A nakoniec aj nezamestnaní sa obávajú, že ich šance zamestnať sa sa ešte znížia. Všetko so všetkým súvisí a všetci sme v tomto rovnako nečakane uviaznutí. Každý má obavu o seba, o rodinu, logicky. Z obavy a čakania čo ešte bude, čo ešte príde, prichádza frustrácia, že nemôžeme vlastným pričinením nijako pomôcť. Že celá vec na nás v podstate nezáleží. Prekvapenie. Práve na nás to všetko záleží.

Musíme sa učiť rešpektu a tolerancii. No dávanie šancí je asi najťažšia úloha. Je to taký zvláštne trpký pocit, keď z hĺbky duše vieme, že tak toto teda už nie, v žiadnom prípade, ale zároveň v rovnakej chvíli si musíme zvyknúť na pocit, že musíme tú šancu dať, lebo iná cesta nie je. Každý z nás je schopný dať šancu druhému, len to treba skúsiť.

Bez rúška ani na krok. Musíme to vydržať. Sme doma. Počúvame alebo aj nie. Súhlasíme alebo aj nie. No s odstupom času si možno aspoň poniektorí z nás uvedomia, aké vzácne sú obyčajné veci. Aká je naša existencia na tejto krásnej Zemi. Možno sa nám, ľuďom, nemohlo nič lepšie stať. Pretože tak, ako neexistuje nekonečný rast ekonomiky tak aj naše rozhýčkané žitie na planéte, naša ľahostajnosť, arogancia a neláska k prírode má svoje hranice. Možno sme na tie hranice už narazili. Uvidíme, ako to s nami bude, keď sa spamätáme. Uvidíme, či sa s nami naša planéta bude chcieť opäť kamarátiť. Asi to nebude môcť byť iba o zákaze vatových tyčiniek.

Zem nás nepotrebuje.

Dostaneme šancu aj MY?