…ani tento môj zážitok nie je nový. Stalo sa to ešte v roku 2008. Keby sa ma vtedy niekto opýtal, ako by som v podobnej situácii zareagovala, na toto by som ani len vo sne nepomyslela. Netuším, kde sa to vo mne vzalo…

Bol január. Mal všetky parametre obdobia, keď sa matematickým radom zvyšoval zo dňa na deň počet usmrkaných a kašľajúcich pacientov v čakárňach u lekárov po celom Slovensku. Ani moja rodina nebola výnimkou, dcéra ochorela, a riadne teda. Mala v tom čase už 15 rokov, takže som sa nemusela obávať nechať ju doma na chvíľu samú. Potrebovala som si odskočiť na nákup a Mladý vtedy nebol doma. Zobrala som kabelku, kľúče od auta, zamkla byt a vyšla do zimy.

Nechcela som sa príliš zdržiavať nákupom v hypermarkete. Rozľahlosť hypermarketov znamená stráviť kopu času už len samotnou prechádzkou pomedzi dlhé rady regálov. Išla som teda len do obchodu na sídlisku.

Nikdy predtým a ani nikdy po tomto dni som nemala vo zvyku nechávať kabelku v nákupnom vozíku. Zvlášť, keď som nakupovala sama. Nechápem, čo ma vtedy k tomu viedlo. Na krátky okamih som položila kabelku do vozíka, na plastový sedák pre malé deti. Pri regáli s mliečnymi výrobkami som sa asi tak na 2 sekundy odvrátila od vozíka, natiahla ruku za smotanou a keď som ju chcela vložiť do vozíka, moja kabelka bola fuč. Ztuhla vo mne krv a napli sa mi všetky svaly. Pohľad sa mi zabodol na prázdne miesto po kabelke. Tento okamih sa mi zdal ako celá večnosť. Dosť hlasno som povedala : „KABELKA !  Kde je moja kabelka ?“

Jeden mladík v momente vybehol z obchodu. V panike som stála pri vozíku a uprene pozerala na miesto, kde som kabelku nechala. Pomaly som si začala uvedomovat svoju situáciu… mám v nej peniaze, všetky karty, kľúče od bytu, od auta stojaceho na parkovisku pred obchodom, doklady, kde je uvedená adresa bydliska, taktiež mobil… Všetko. Doma spí moje choré dieťa a môj manžel zatiaľ netuší, do akej hroznej situácie som sa dostala. Vlastnou hlúpou chybou. Ako sa mi tieto myšlienky s hrôzou zarývali do mysle a predstavovala som si, čo sa ešte všetko môže stať, pribehol ku mne do obchodu naspäť ten obetavý mladík, ktorý po mojom polovíkriku vybehol z obchodu.
Vraví mi : „Videl som bežať cigána na parkovisko. Nasadol do červeného auta na parkovisku hneď za rohom.“

Nečakala som na ďalšie podrobnosti. Ako strela som vybehla z obchodu a nasmerovala som si to k parkovisku za roh, kde som uvidela červené auto. Pribehla som k predným dverám na strane spolujazdca. Intenzívne som začala klopkať na okno a volať sediaceho von z auta. Všimla som si na zadnom sedadle natlačených troch ďalších ľudí. Cítila som sa hrozne, neprestávala som klopkať. Pomerne nahlas zo mňa pod vplyvom strachu a adrenalínu vychádzalo : „Otvorte dvere! Vráťte mi moje veci!“
Neviem koľkokrát som to opakovala, ale stíchla som, až keď sa dvere na aute otvorili. Z auta vystúpil mladý, vysoký, inteligentne pôsobiaci mladík. Beloch. Z vnútra auta sa na mňa pozerali 4 páry cigánskych očí.

Keď som začala opakovať svoju požiadavku o tom, aby mi vrátili moje veci, mladík sa najprv tváril, že nevie o čom hovorím, o čo mi ide. Neprestávala som dobiedzať, bola som skalopevne presvedčená, že moje veci sú v tomto aute. Ešte nejakú chvíľu sa ma snažil mladík presvedčiť, že moje veci nemajú. Celý čas som sa chvela po celom tele, bolo mi hrozne do plaču, hrdlo mi zvieralo ale nevytiekla mi z oka ani jedna slza. Zvláštny stav. Zrazu akoby sa mi vyjasnilo. Pozrela som sa mu priamo do očí a pokojným hlasom povedala : „Pozri, viem, aké máš auto, typ, farbu, ešpezetku. Keď mi dáš naspäť všetky moje veci, nepôjdem na Políciu. Nikomu nič nepoviem.“

Cítila som sa silná a trvala som na svojom. Mladík sa chvíľu ešte snažil vykrúcať. Celé som mu to opäť zopakovala. Pamätám si, že som spomenula aj to, že mám doma choré dieťa, že som ho musela nechať samé, pretože mi nemal kto pomôcť. Má vysoké teploty a ako sa ja teraz k nemu dostanem?

Mladík „zavelil“ cigánovi a moja kabelka sa behom chvíle ocitla v mojich rukách. Stál pri mne a snažil sa ma dokonca upokojovať. Povedal, že si mám pozrieť, či mi nič nechýba. V kabelke nebola peňaženka. V okamihu som bola v tranze, ktorý mnou pred chvíľou lomcoval. Mladík ma opäť upokojoval a nakázal „kamošom“, nech mi vrátia peňaženku. Neviem odkiaľ sa tam vzala zrazu jedna cigánka, začala čosi nezrozumiteľne vykrikovať. Mladík stojaci pri mne ju bleskovo odohnal. Dohliadal na to, aby sa ku mne dostalo všetko. Vrátili mi aj doklady. Po jednom, ale všetky. Vonku na chodníku, v tme, som sa snažila popamäti skontrolovať, či mám kľúče od bytu, auta, či mám v kabelke mobil. Ešte raz som si pomaly prešla púzdro s dokladmi, peňaženku. Zdalo sa, že je naozaj všetko naspäť.

Na moje prekvapenie sa mladík dokonca ospravedlnil a pozdravil. Všetci piati odišli na červenom aute do tmy. Chvíľu som tam stála a pozerala za nimi. Uvažovala som, či by som ich predsalen nemala udať. Však predstava, že by si ma mohli nájsť a urobiť čosi horšie, rozhodla za mňa. Kráčala som pomaly naspäť do obchodu. Došla som k vozíku s mojim nákupom, ktorý stál uprostred uličky nepohnuto. Dokončila som nákup. Pripadala som si ako robot.

Nákup som uložila do kufra auta. Sadla som si za volant, zavrela dvere a zamkla som sa. Ani neviem, ako dlho som tam sedela. Hlavou sa mi to celé premietalo znova a znova. Pripadalo mi to ako sen. Ako plynuli minúty, mala som pocit, že sa to nikdy nestalo…

_______________________________________________________________________________________________________________________________________________________