Tento môj zážitok nie je nový. Udalosť sa stala ešte v roku 2006. Už som o nej napísala kedysi, dávno, na inom blogu. K uverejneniu tohto článku ma inšpiroval iný, lepšie povedané diskusia pod iným článkom, tu na pravde. Dodnes nevychádzam z údivu, ako sa to celé skončilo…

Za chybu sa platí …ale niekedy je to nespravodlivé. Pondelok, 13. marca 2006 si budem veľmi dlho pamätať. A premýšľať, kde som urobila chybu…

Bol podvečer, na cestu svietili slabé pouličné lampy. S Mladým sme sa vybrali na nákup. Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pri nemenovanom hypermarkete. Vystúpila z auta, neďaleko bolo počuť skuvíňať alarm. Akosi mechanicky som sa pozrela tým smerom a zbadala, že to na všetky strany blikalo a pišťalo auto môjho kamaráta, kolegu a suseda v jednej osobe. Mám výbornú pamäť na ešpézetky, stačí pohľad a viem, komu auto patrí, ak majiteľa poznám. Auto stále piští. Vidím od neho odstupovať muža v čiernom, s čiernou čiapkou na hlave. Pohybuje sa dosť pomaly akoby nezainteresovane, snaží sa navodiť dojem „Ja nič, ja muzikant“. Prebleskne mi hlavou … že by sa pokúšal vlámať do auta? Alarm sa konečne sám vypol. Cestou k vozíkom sa snažím prečítať ŠPZ auta, do ktorého nasadol čudný MIB (Man in Black) … a to je asi chyba, ktorú som urobiť nemala. Všimol si, že som si všimla. A možno prekazila kšeft. Auto pomaly prechádza okolo mňa, už mu nevenujem pozornosť. Vojdem do marketu a pokúšam sa dovolať na mobil mojho kamaráta. Po dvoch neúspešných volaniach mi zavolá on sám. Spokojná, že mu môžem porozprávať, čo som vonku videla, ho upozorňujem, aby si pre istotu prezrel auto, keď pôjde domov.

Nakúpili sme, pri pokladni zaplatili, nákup uložili do vozíka a zababušená až po mihalnice som vykročila do hroznej zimy. Nákup je už v kufri, keď zrazu Mladý zahlási : „Tak, a už sme došli !“ Nechápavo sa na neho dívam a nerozumiem, čo tým chcel povedať. Až pohľad na prepichnuté pneumatiky mi vrazí do tváre odpoveď. Odniesli si to všetky štyri.

Sadli sme si do auta a mlčíme. Uvažujeme, že to museli byť tí dvaja, ktorí sa pokúšali o auto nášho kamaráta. Stále som nedokázala pochopiť, ako toto môže niekto urobiť. Dívala som sa do diaľky cez orosené sklá a neprehovorila ani slovko. V hlave som mala úplný zmätok z toho, čo sa práve dialo. Zvláštne dobrý pocit, že som niečo videla a tým pomohla sa mi miešal s pocitom, že som sa dívala, kam som nemala a spôsobila takto iba zbytočné starosti a problémy. A pokojne sa mi mohlo stať aj horšie. Ale to som si v tej chvíli vôbec neuvedomila. Vystúpila som z auta do fujavice a pozerala som sa na prázdne pneumatiky. Akoby som tomu stále nemohla uveriť. Celá situácia už trvala príliš dlho a bolo mi z toho do plaču. Stála som vo vetre a zime asi desať minút, akoby som chcela seba samú vytrestať. Bola to moja všímavosť, ktorá nás dostala do týchto problémov.

Posedeli sme si v aute, kým prišla polícia, príslušník všetko pekne obzrel, nasvietil, nafotil, zapísal. A odišiel. Potom sme hodnú chvíľu čakali na odťahovku. Po dvoch hodinách sedenia v teplom aute, s nepochopiteľnou skúsenosťou, sme sa dočkali. Odťahovka z firmy, kde sme pred rokmi kupili auto,  nám ako dobrým zákazníkom, zároveň priviezla náhradné autíčko. Takže sme sa v tej fujavici nemuseli terigať domov autobusom, aj s nákupom. A nie práve malým a ľahkým.

Odviezli sme sa na obvodné oddelenie PZ, kde dvaja dosť unudení policajti spísali zápis. Kládli nám rôzne otázky. Vo svojich myšlienkach som skĺzavala k sarkastickým odpovediam, ktoré som sa radšej neodvažovala ani vysloviť. Jedna z otázok sa samozrejme týkala auta, na ktorom dvaja MIB odišli. So stopercentnou istotou som im vysypala ako z rukáva typ auta, farbu aj ŠPZku. Ale oni nič. Ani si len tieto údaje nepoznačili. Trochu sme sa ich snažili nabádať, či tie údaje predsalen nechcú, pre prípad, že by sa podobná vec stala v budúcnosti niekomu ďalšiemu a mal by šťastie na „našich MIB“. Policajti nič. Poznámku elegantne zahovorili a pustili sa do tvorby zápisu.

Kamarát-kolega za mnou prišiel na druhý deň hneď ráno. Bol vďačný a šťastný, ako blcha. Mal poškodený zámok na aute, ale cez zámok na páke sa MIB nedostal. Kamarát mal stále svoje obľúbené auto. Keď som mu porozprávala, čo sa stalo nám, nemohol uveriť. Dnes už máme naše auto doma, aj s novými zimnými pneumatikami. Celková škoda je vyčíslená na niečo nad 15 tisíc korún. Zatiaľ to vyzerá tak, že by nám to poisťovňa mala preplatiť. Uverím tomu, až keď budú peniaze na účte.

Draho zaplatená skúsenosť. Možno som sa radšej mala pozerať inde. Možno je naozaj lepšie, nestarať sa o okolie a starať sa len o vlastné veci. Ocitla som sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Ak sa na to pozriem sebecky. Ale môj kamarát si určite myslel a stokrát ďakoval, že som bola v správnom čase na správnom mieste. Nielen myslel. On mi to povedal. Ak by som sa raz ocitla v jeho situácii, chcela by som, aby sa našiel jeden taký, ktorý by bol v správnom okamihu nablízku.
 

_______________________________________________________________________________________

Tento môj príbeh som napísala iba pár dní po udalosti. Do jedného mesiaca som z Polície dostala oficiálny list, v ktorom ma informovali o tom, že je „Páchateľ neznámy“.
Prešlo ďalších niekoľko mesiacov, keď mi z Polície došiel ďalší list, v ktorom ma informovali, že po 6 mesiacoch sa pátranie zastavuje s výsledkom „Páchateľ neznámy“.

Určite sa v Policajnom zbore nájdu aj skvelí a čestní policajti, ochotní pomôcť. Ja som však na takého šťastie nemala…

_______________________________________________________________________________________