S lístkami na rôzne ďalšie „proforma“ vyšetrenia v ruke, som sa chvíľu motkala po chodbe a hľadala tabuľku s nápisom „Ortopédia“.

Konečne som vošla do správnej chodby a zbadala úplne prázdnu čakáreň. Ponáhľala som sa sadnúť si na miesto, ktoré všetkým ostaným prichádzajúcim po mne, zreteľne naznačí, že ja som tu bola prvá a hotovo! Ale už po pár minútach, keď som spoza dverí ordinácie nepočula žiadne zvuky, som pochopila, že to moje prvnenstvo mi bude asi na prd. Ako minúty ubiehali, doľahla na mňa typická čakárňová malátnosť. Hlava mi pokyvkávala, očné viečka som mala ako z olova. Keby som sa vystrela na lavicu, určite by som v momente zaspala. Nechápem, čím to je, doľahne to na mňa vždy, keď sedím v čakárni dlhšie.

Po dlhých minútach sa prudko otvorili dvere, strhla som sa, skoro som vykríkla od ľaku. Sestrička na mňa hodila úsmev, vďaka ktorému som sa necítila až tak trápne. Ukázala mi dvere kabínky a ako stroj mi prikázala:

„Vyzlečte sa do spodného prádla a počkajte, kým vás zavolám.“ – poslušne som vykonala všetko, čo sa odomňa čakalo. Teraz som stála uprostred malinkej miestnosti a pod mizerným osvetlením som si prezerala priestor. Neviem presne povedať, ale každý centimeter mi pripomínal komunizmus. Akoby v kabínke zastal čas. Ešte aj vzduch páchol ako v rokoch osemdesiatych. Stála som tam v spodnom prádle a nič sa nedialo. Bola mi zima na nohy. Ale aj inde.

Za dverami konečne utíchlo amatérske vyťukávanie do písacieho stroja a dvere na susednej kabínke sa s buchotom zavreli. Počujem svoje meno a vzápätí vstupujem k lekárovi. Sadám si na ukrutne studenú stoličku. Hneď na kraji stola opäť archaický tlakomer. Chvíľu len tak bez slova sedím a čakám. Začínam sa nudiť. Neviem čo s rukami. Uvedomujem si, že tam sedím iba tak, v nohavičkách a podprsenke, závany vetra prenikajú cez všetky možné škáry okolo starých okien a cítim ich na tele. Na rukách mi začínajú vstávať chlpy a pod tenkou podprsenkou sa mi opäť rysujú bradavky.

„Dofrasa, ako dlho ma tu takto nechá čakať a čumieť do zeme?“ – pýtam sa sama seba s narastajúcou nervozitou a obavami z prechladnutia. Starý doktorko čosi doťukáva, zjavne mu to veľmi nejde. Asi niečo pokazil, polohlasne zanadáva. Zrazu sa ma opýta :

„Mali ste nejaké problémy alebo bolesti alebo úrazy od poslednej prehliadky?“

„Nie, som úplne v poriadku. Nemám žiadne ťažkosti.“ – odpovedám mu veľmi rýchlo a pravdivo.

A zase je ticho, jedným okom sa dívam na jeho prsty, ako nešikovne ťukajú text po zažltnutej klávesnici, keď zrazu skončí, vytlačený papier podpíše opečiatkuje a zahlási :

„Nech sa páči, v poriadku, môžete sa ísť obliesť do kabínky.“

„To je všetko?“ – pýtam sa začudovane.

Sestrička k tomu pridá : „Keď sa oblečiete, pošlite potom do kabínky pána Petroviča.“

Už sa na mňa ani nepozrú a ja premrznutá odchádzam do kabínky. Nie som sklamaná, bolo to pomerne rýchle, chvalabohu nemám problémy, takže ani netreba nič riešiť, ale…

Niežeby som túžila, aby sa ma dotýkal nejaký starec v bielom plášti, čo sa tvári, že ovláda prácu s PC, ale od kontroly na ortopédii som očakávala viac. Aspoň pohľad na chrbticu alebo nohy alebo neviem čo. Niečo. No fajn. Možno je vo svojom odbore taký dobrý, že pacienta diagnostikuje podľa spôsobu sedenia, hlasu, vône a čojaviem čoho ešte.

Obliekla som sa rýchlejšie, ako som myslela. Nechápavo som sama pre seba krútila hlavou. Keď som vyšla z kabíny, uvidela som čakáreň plnú chlapov, zabratých do hlučného rozhovoru a dve zaryto mlčiace ženy. Samozrejme som poslala pána Petroviča tam, odkiaľ som práve vyšla. Vyskočil z lavice, usmial sa. Ešte som absolvovala očné, ale tam som sa vyzliekať nemusela. Na moje počudovanie v ambulancii bolo dosť teplo, príjemne (tu by som sa aj vyzliekla:). Nakoniec som sa so všetkými papierikmi vrátila na začiatok, dosiahla, čo som chcela, pečiatku do zápisníka, že „Som schopná“ vykonávať svoju prácu.

Všade samý amatérizmus, hraničiacim s výsmechom. Cítila som úplný nezáujem o prácu s pacientom a toto určite nesúvisí s peniazmi, ktoré v zdravotníctve chýbajú. Je to stále v ľuďoch, hlboko zakorenené, akoby bolo jednoduchšie stále poukazovať, ako sa majú zle a v akých zlých podmienkach pracujú a vlastne to je hlavná príčina toho, že to vyzerá tak, ako to vyzerá. Ale čo má spoločné vľúdnosť a dobrý pocit z ľudí s tým, že nie sú peniaze na to alebo ono, ha? Výška platu s týmto určite nesúvisí…

_____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________