Zdiaľky ku mne dolieha rozhovor. Perina ma hreje, nechce sa mi ani pohnúť, oko otvoriť. Napínam uši, snažím sa rozpoznať, kto sa to pri mojej posteli rozpráva.

Štrbinou oka vidím roletou presvitajúce svetlo lampy z ulice. Vonku je ešte tma. Na budíku zeleným plameňom horí 5:30. Takže žiadny rozhovor. To je rádio. Aha. No dobre, veď viem, už vstávam. Vystrčím rozohriate nohy zpod periny a dotknem sa koberca. Sadnem si a až teraz začínam premýšľať, prečo 5:30. Aký je dnes deň? Pondelok. Aha, jasné, dnes idem na preventívku. Vyhriata posteľ ma ako magnet ťahá späť, ale viem, že sa nesmiem dať len tak bez boja.
„Bojuj, žena, bojuj!“
Začínam sa úplne preberať, chlad ma hladí po tele, tenká košielka udržiava posledné zlomky teplučkého pocitu. U starnúceho lekára, ktorého navštevujem už dobrých dvadsať rokov, musím byť najneskôr o 7:30. To mám čo robiť, keď si predstavím, že ma čaká ešte nejakých dvadsať kilometrov v dobre vychladenom rannom autobuse.

S malým meškaním sa usádzam do vysedenej stoličky v čakárni. Chvíľu na to vybieha sestrička, vyzbiera všakovaké papieriky od všetkých prispatých a rovnako rýchlo za sebou zatvorí dvere. A zase čakáme. A strážime jeden druhého, aby sa pekne zachovalo poradie.
Konečne sa dostávam k ošarpanému stolu, za ktorým sedí malý veľký muž, doktor. Najprv dlho-predlho kuká do mojich papierikov, prekladá ich sem a tam. Čo to robí? Hádam vo mne chce vyvolať pocit, že mi niečo je? Ále kdeže, nenachytáš ma, doktorko, viem, že ja odtiaľto veľmi rýchlo vypadnem.
Sedím na tvrdej stoličke a v tichu, ktoré by sa dalo krájať, si prezerám archaický tlakomer. Skvelá vec. Aj funguje? Pýtam sa sama seba. Doktorko zrazu prestane listovať a zahlási :
„Vyzlečte sa do pol pása.“
„Dobre som počula? A načo?“ – pýtam sa len tak v duchu. Nahlas sa neodvážim. Rozopínam malé gombíky na blúzke, pekne jeden po druhom. Blúzka už visí na vešiaku, ja sa cestou k tlakomeru ešte stihnem upraviť. Sadám na stoličku a čakám na ďalší povel. Žiadny neprichádza. Doktorko sa opäť zadíva do výsledkov odberu krvi. Vyzerá to tak, že mi chce detailne vysvetliť, ktoré číselko čo znamená.
„Hm, tak začni už, preboha, je mi zima“, mohol doktorko čítať v mojich očiach, keby sa bol býval do nich zadíval.
Pozerám sa do diaľky pred seba, na tlakomer a zájdem aj do výstrihu. Skontrolovať, či je tam všetko v poriadku a na svojom mieste. Pre istotu. Na rukách mám postavené všetky chlpy a bradavky ako mrazené hrášky. Na tele cítim závan chladného vzduchu a načúvam doktorkovmu hlasu. Konečne skončil. Tak už len dúfať, že si ma konečne vezme do parády. Tlakomer sa ocitne na mojej ruke a gumeným balónikom do neho doktorko pumpuje vzduch. Pokyvkáva hlavou a tvári sa veľmi dôležito. Popočúva šerdečko mojo zpredu, zozadu. Fonendoskop rýchlymi pohybmi prekladá z miesta na miesto, až mám obavy, či vôbec niečo počuje. Možno len kamufluje a díva sa mi cez plece do výstrihu.
„No tak sa pozri, no, doktorko. Ty ešte netušíš, kto príde po mne.“ – pomyslela som si vo chvíli, keď ma poslal obliecť sa. Ani neviem ako rýchlo som na seba hodila oblečenie.

S dôležitým výrazom mi vkladá do rúk kartu a príslušné papieriky. Ako slušne vychovaná bývalá iskrička som sa pozdravila a odchádzam chodbičkou naspäť k sestričke.
Tam už netrpezlivo čaká starý ujo, ktorý si pestuje auru plnú potu, pachu cigariet a neumytých zubov…..

_____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________