Keby ste ju poznali, možno si poviete, mladá, sympatická kočka, ktorá má celý život ešte len pred sebou. Konečne si môže začať plniť svoje sny, dávne detské, tínedžerské, budovať vlastnú budúcnosť. Ale ona sa namiesto toho rozhodla zomrieť. Už nedokázala nájsť zmysel vlastného bytia, životný cieľ, ktorý by ju udržal na tomto skvelom a zároveň skazenom mieste, zvanom Zem.

Najmenej bolestný spôsob sebazničenia sa jej zdali tabletky. Pohltlala ich toľko, aby si bola istá, že už niet cesty späť. Najhoršie na tom všetkom bolo to čakanie.
Kedy to príde. Zaspí?
Nebude nič cítiť?
Alebo sa pred smrťou bude zvíjať v kŕčoch a bolestiach?
Vôbec nedokáže odhadnúť čas, za aký začnú tabletky účinkovať.
Bude to pár minút alebo pár hodín?
Tak, a už to prišlo. Už o sebe prestáva vedieť, zamdlieva, nechce to vrátiť späť, nechce sa zachrániť…

Pootvorí oči, vidí, ako sa okolo nej pohybuje niekoľko ľudských bytostí v bielom.
„Vari som už v nebi? A čo to tí ľudia okolo mňa robia? Čo odomňa chcú?“
Jedna tvár sa nakloní až tesne k nej, pohybuje perami, ale Veronika ničomu nerozumie. Tvár sa stále snaží nadviazať kontakt. Veronika už počuje akési čudné zvuky akoby zdiaľky, je to stále zrozumiteľnejšie. Je to ľudský hlas. A mužská tvár nad ňou je lekár.

Veronika sa snaží premýšľať, čo sa to vlastne stalo. Pomaly sa jej vyjasňuje, spomína si na to otravné čakanie, kým príde smrť
„Chcela som zomrieť, predsa! Prečo ste ma zachránili?“

Po niekoľkých dňoch, keď je už Veronika schopná postaviť sa na nohy a ako tak fungovať, zrazu sa ocitá v ambulancii, u lekára s anjelskou tvárou. Už len svätožiara mu chýba, pousmeje sa na vlastných myšlienkach, napriek tomu, v akej situácii sa nachádza. Po rozhovore s lekárom, volajme ho doktor Igor, Veronika pozná krutú pravdu. Nielen že sa im ju podarilo zachrániť, ona pri tom všetkom nešťastí presné pozná dátum svojej smrti. Tabletky, ktorými sa nakŕmila, jej nezvratne a nenapraviteľne poškodili srdce. Má päť dní života, možno týždeň. Srdce jej jednoducho prestane pracovať a ona konečne umrie. Tak to predsa chcela, nie?

…tu niekde by som ukončila môj voľný opis úvodného deja tejto knižky. Aké by to potom bolo čítanie, keby ste vedeli vopred, čo sa stane. Pretože to, čo som napísala, ani zdaľeka ešte nie je všetko, čo Veronika za tých pár dní zažije.

Páčila sa mi tak veľmi, že som si z nej vypísala pár zaujímavých myšlienok. Sú pravdivé, až z toho behá mráz po chrbte…
_____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________

* Vedomie smrti nás núti žiť intenzívnejšie.

* Vitriol vytvárajú ľudské organizmy v situácii, keď cítia strach – aj keď ho moderné spektrografické skúšky zatiaľ neodhalili. Možno ho však ľahko rozoznať podľa chuti, ktorá je trpká. Objaviteľ tohto jedu ho pomenoval podľa jedu, ktorý v minulosti často používali cisári, králi a milenci, keď sa potrebovali definitívne zbaviť nepohodlnej osoby. Tento jed je dnes drahý a na trhu ťažko dostupný, nahradili ho však istejšie vražedné prostriedky, ako sú revolvery, baktérie, atď. Nikto nikdy sa nezmienil o Vitriole ako o smrteľnom jede, hoci väčšina postihnutých pozná jeho chuť a proces intoxikácie označuje ako Zatrpknutosť. Každý človek má vo svojom organizme viac či menej Zatrpknutosti, tak ako skoro všetci máme v sebe bacil tuberkulózy. Tieto dve choroby však prepuknú len vtedy, keď je organizmus oslabený; v prípade Zatrpknutosti je pôda na prepuknutie choroby pripravená vtedy, keď vznikne strach z takzvanej „reality“. Hlavným cieľom Zatrpknutosti (či Vitriolu) je vôľa. Ľudia nakazení touto chorobou si postupne prestávajú čokoľvek želať a o niekoľko rokov už nie sú schopní výjsť zo svojho sveta – minuli totiž obrovské rezervy energie, aby si vystavali vysoké hradby, za ktorými je realitou len to, čo chcú sami. Aby zabránili útoku zvonku, obmedzili aj svoj vnútorný vývin. Naďalej chodia do práce, pozerajú televíziu, nadávajú na dopravu, vychovávajú deti, ale toto všetko sa deje automaticky a bez akýchkoľvek veľkých vnútorných emócií – lebo napokon všetkou je pod „kontrolou“. Veľkým problémom otravy Zatrpknutosťou je, že aj vášne – nenávisť, láska, zúfalstvo, nadšenie, zvedavosť – sa postupne prestávajú prejavovať. Po nejakom čase zatrpknutý človek už po ničom netúži. Nechce sa mu ani žiť, ani umrieť – to je ten problém. Človek chronicky chorý na zatrpknutosť pociťuje svoju chorobu iba raz za týždeň, v nedeľu popoludní. Ten popoludnajší pokoj je totiž desivý, čas sa nekonečne vlečie a sústavná podráždenosť sa vyplavuje úplne voľne. No keď príde pondelok, zatrpknutý hneď zabudne na svoje symptómy – aj keď hundre, že si nikdy nestihne poriadne oddýchnuť a sťažuje sa, že víkend vždy ubehne priveľmi rýchlo…
_____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________