Ty v noci spíš,
mňa trápi nespavosť,
vidím ťa ako spíš,
a trpím viac než dosť…
(Jacques Prevert)

Sú dve hodiny po polnoci. Ležím v posteli a snažím sa zaspať. Vôňa čistej postele a nočného krému na tvári mi našepkáva, že sa nachádzam na správnom mieste. V danú chvíľu. Ja však akosi neviem. Hľadím na svet cez pootvorenú žalúziu, očí otvorené doširoka, akoby som sa práve zobudila. Čerstvá a svieža. Chvíľami mám pocit, že cítim prievan v mozgu od myšlienok, ktoré sa mi preháňajú hlavou. Pozerám na hodinky, už je 2:25 a ja stále nič. Spánok neprichádza. Asi mi fakt neostáva nič iné, len vstať a niečo robiť.

Dám si minerálku. Pri pohľade z okna vidím, že nie som zase až tak sama. V paneláku oproti svieti niekoľko okien. Možno aj v inom byte ktosi bdie, pozerá von oknom a možno premýšľa čo s načatým večerom. Alebo ránom.

V mysli sa vraciam k udalostiam zpred niekoľkých hodín. Je mi z nich trochu smutno. Možno veci príliš dramatizujem, možno sa mýlim, ale je možné, že mám aj pravdu. V tomto si človek nie je nikdy úplne istý. Ako keď do seba občas narazia mraky, z ktorých potom vznikne búrka, tak sme do seba narazili my dvaja. Bola to zrážka odlišných názorov. Často sa to nestáva, ale keď to príde, je to pre mňa deprimujúce. Možno máš aj pravdu v tom, čo tvrdíš, ale keď vieš, ja som taká tvrdohlavá. Alebo sme obaja. Obhajujeme svoj postoj bez toho, aby sme sa na vec pozreli očami toho druhého. Pretože to by jeden musel uznať pravdu druhému… Nebudem popisovať detaily rozhovoru, ktorý v podstate skončil skôr, než vôbec začal. A možno je to tak aj lepšie. Vraví sa že ráno je múdrejšie večera. Tak uvidíme. Avšak mám pocit, že moje ráno bude inokedy ako tvoje.

Pozerám na hodinky, je opäť 2:25. Je to akoby sa čas zastavil. Ale on nezastal. Posunula som ho o hodinu späť. Ukradla som si tak hodinu na premýšľanie. Ak by som hneď teraz vypla počítač, bolo by to akoby som tu ani nebola.
Takže… kedy bude to moje ráno? Zhodneme sa?
____________________________________________________________________________________