Virtuálny svet je nekonečný priestor pre nekonečné možnosti. Pamätám si časy, keď internet jednoducho nebol. Teraz je všade. Keď sa do neho preklikávam, mám pocit, akoby tu bol večne.

Až raz niekto vymyslel BLOG.

Zrazu som pocítila, že je to priestor, do ktorého môžem vojsť aj ja. Už nestojím vonku, nepozorujem iných a nezávidím. Je to ako vlastniť kúsok zeme, do ktorej posadím priesady, zasejem. Nepostavím plot a susedia, ktorí pôjdu okolo sa budú pozerať ako sa aj u mňa zazelená. Niektorí sa možno pristavia, prehodia slovko.

Jednu takúto záhradku som si založila pred rokmi. Starala sa, pestovala, rastliny aj susedské vzťahy. Bolo tam fajn. V jeden deň sa tam zjavil človek, dám mu meno Valentín. Každému z nás zobral časť zeme a stále mu bolo málo. Otravoval vzduch, zničil rastliny a všetky plody, ktoré ani nestihli dozrieť. Susedia so slabšími nervami tam prestali chodiť. Valentín ich záhradky obsadil ako prvé. Niektorí ešte skúšali bojovať, najprv po dobrom, slovom, vysvetľovaním, obhajovaním. Nezaberalo nič. Valentín sa tešil, keď sme bezradne pozorovali, ako sa nám pred očami strácali posledné kusy úrodnej (virtuálnej) zeme. Až prišiel deň, keď som to vzdala aj ja.

Po dlhšom čase som to opäť skúsila a zapojila sa medzi blogerov na JOJke. Neviem čo sa stalo, ale raz som chcela prihodiť na „jojku“ ďalší článok a už som sa neprihlásila. Blogovanie bolo zrušené. (?)

Tak to teraz skúšam opäť, do tretice…

laluna