„Keď má tiecť krv u nás, tak bude aj v Košiciach!“„Keď má tiecť krv u nás, tak bude aj v Košiciach!“
Vyhlásil v roku 2015 vysokopostavený predstaviteľ oceľovej Matky (aj matka vo Votrelcovi bola veľká a oceľová…) v Pittsburghu po tom, čo si uvedomili a rozhodli, že musia zatvoriť niekoľko dlhodobo stratových prevádzok v USA a samozrejme prepúšťať zamestnancov. Prepúšťanie sa ale vtedy malo dotknúť aj vysokého manažmentu, padli aj „veľké hlavy“, ktoré si už nemysleli, že by padnúť mohli. No stalo sa.
A zvyšné múdre hlavy v mrakodrape uprostred Pittsburghu rozhodli, že v januári 2016 začne prepúšťanie v Košiciach. Toť citácia na začiatku textu. A pôjdu hlava-nehlava. Tak aj bolo.
Fabrika v Košiciach kŕmila dolármi Matku dlhé roky. Kŕmila aj adoptované dieťa v Srbsku, ktoré chúďa celých sedem rokov v rukách amerického vlastníka len trpelo. A Košice platili aj toto utrpenie. Celých sedem rokov. Až v jedno pekné ráno vyšla správa, že Matka sa rozhodla toto balkánske dieťa predať za jeden dolár srbskej vláde. Roky, peniaze a čas ľudí aj z Košíc, investovaný do tohto závodu nestáli viac, ako jeden dolár.
V Košiciach počas obdobia daňových prázdnin (1999-2009) ako novú investíciu postavili len pozinkovaciu linku č. 3. Ostatné investície boli len niečo ako sanovanie stavu, keď už hrozilo, že by mohol vzniknúť problém. No, nehrnuli sa do investícií. Daňové prázdniny skončili v roku 2009 a v spomínanom roku prišla prvá veľká vlna prepúšťania. Zhodou okolností „krytá“ nainštalovanou svetovou krízou, ktorá konečne dorazila aj do Európy, takže argument na prepúšťanie ako delo. A odvtedy každý ďalší rok vždy v januári ďalšia a ďalšia vlna. Áno, tvárili sa, že ponúkajú odchod za „úžasných“ podmienok, ktoré sa nedajú / nemôžu odmietnuť. Častokrát ľudia ani inú možnosť nemali.
Späť k roku 2016. Začali hneď v januári, po 29 ľudí, pretože pri 30 kúskoch by to už bolo hromadné prepúšťanie a to nebolo možné, keďže Fico s Amíkmi zbúchal v roku 2013 Memorandum „na záchranu“, ktoré malo platiť 5 rokov. Nanič záchrana.
Táto psychiatria, prepúšťanie 29 ľudí, trvala až do septembra 2016, napriek tomu, že ekonomické ukazovatele ukazovali, že bola v danom období košická firma v zisku. Keď už na tento fakt poukazovali nielen odborári a zamestnanci ale aj médiá pomohli, že sa okolo tohto rozprúdila debata, prepúšťanie v septembri 2016 (ako to oni vedia povedať) bolo prerušené.
Nastalo pomerne kľudné takmer trojročné obdobie, keď dali ľuďom pokoj. No prišiel rok 2019, letné prázdniny, keď to všetko začalo znova. Tentoraz si už istý nemohol byť nikto. Snáď len tí, ktorí boli / sú v dôchodkovom veku a týchto už vyhodiť nemôžu. Ak, tak musia odísť sami, na základe vlastného rozhodnutia, bez nátlaku.
A keď konečne klesli biznis čísla „do mínusu“ začal sa bazén pred administratívnou budovou na vstupnom areáli U. S. Steel Košice „plniť“ slzami amerických majiteľov, ako zle sa vodí fabrike, aké zlé čísla sú, ojojooooj. Možno chceli opäť niečo vytĺcť od slovenskej vlády. Ktovie.
Nevytĺkli. Tentoraz nezabralo.
A dnešný článok o tom, ako predseda KSK Trnka ponúkol 1 euro za U. S. Steel, Košice americkým majiteľom, ma v celku prekvapil, no najmä som zvedavá, čo bude nasledovať. Neviem si síce predstaviť, či a odkiaľ vezme KSK kapitál na nevyhnutné investície do technológií v tejto firme. Poslať im do Pittsburghu na účet 1 euro a zbaviť sa vyžieračov. Možno je to „lacnejšie“, ako nechať ich ďalej robiť si svoj „biznis“ a cicať firmu.
Ale čo potom?
https://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/526723-kosicka-zupa-ponukla-za-u-s-steel-1-euro/