Zvažovala som rozhovor, ale nakoniec som sa rozhodla napísať ti list…
Som smutná. A celý včerajší večer, noc a dnešný deň aj vnútorne napätá. Najprv som sa nevedela dočkať, kedy konečne prídeš domov. Keď si povedala, že pôjdeš posledným autobusom o 22:58, upokojilo ma to trochu. Ale neprestala som sledovať hodinky a myslela na to, aby si ten autobus nezmeškala.
Potom si mi zavolala asi o 22:48, že ešte ostávaš, že je fajn. Vravela si, že prídeš taxíkom. A ak ma pamäť neklame, vravela si, že ostaneš do polnoci.
Napísala som ti pár esemesiek o jazde taxíkom… pre istotu. Ešte si sama taxíkom nikdy nešla, pokiaľ viem.
Prešla polnoc, prešla dalšia polhodina. A nič. Opäť som ti zavolala, mohlo byť asi 00:50. Ubezpečovala si ma, že je všetko OK, nech sa neobávam. Nevedela som, kde si… s kým… čo tam robíte… predstavovala som si ťa ako ideš domov sama, v taxíku, s cudzím chlapom.
Išla som spať niečo po jednej po polnoci. Nedokázala som sa upokojiť a nemyslieť na to, že stále nie si doma. Asi ma adrenalín držal v bdelom stave. Tvojmu ocovi som vravela, že ráno sa ťa nebudem na nič pýtať. Chcem počkať, čo nám ty sama porozprávaš. Doteraz sme sa vždy museli vypytovať a šlo to z teba ako „z chlpatej deky“.
Ani neviem ako a kedy, nakoniec som predsa zaspala. Prebralo ma svetlo z chodby. Pozrela som na hodinky, bolo 02:44. Keď som zavrela oči, zaspala som v okamihu.
Ráno bolo krásne. Slnko presvitalo cez roletu a ťahalo ma z postele. Ty si spala ďalej. Nechala som ťa. Prišla si k nám asi o pol jedenástej, už oblečená a najedená. Sadla si si a mlčala.
Pozdravili sme sa a ty nič. Mlčala si a sedela. Vydržala si možno 10 minút keď si sa zrazu dvihla a odišla. K počítaču. Na Facebook. Sedela si tam dlho. Keď to bolo na môj vkus už veľmi dlho, šla som za tebou. Nevydržala som to. Dopadlo to presne tak, ako som nechcela. Pochytili sme sa. A nič som sa nedozvedela.
Odišla som nasratá, poplakala som si.
Teraz mlčíme. Ťažko povedať, ako dlho to bude trvať…
Nepokúšaj sa ma presvedčiť, aby som sa nebála. Nepresvedčíš ma. Mám ťa príliš rada na to, aby si mi bola ľahostajná. Možno je na škodu, že si jedináčik. Možno teraz chápem intenzívnejšie, čo prežívala moja mama, keď sa ma nevedela dočkať. A vtedy neboli mobily. Ona musela jednoducho počkať, kým sa sama vrátim. Možno bola statočnejšia. A určite to boli trochu iné časy…
Pre mamu je spočiatku ťažké zmieriť sa s tým, že jej dieťa už nie je dieťa.
Keď strácam prehľad o ľudoch v tvojom okolí, keď nemám už dosah na tvoje rozhodnutia a moje želania už nie sú tie naj…správnejšie.
Musím sa naučiť, že moje dieťa je už dospelé. Zdá sa však, že je to oveľa ťažšie, ako bolo vypiplávať to malinké bábätko, od perinky až do dospelosti.
_______________________________________________________________________________________________________________________________________________________