Blížia sa dni, ktoré sú už po stáročia oslavou „čohosi“. Oslave predchádzajú prípravy. Celý ten srandovný kolotoč, začína upratovaním, pokračuje varením a prípravou rôznych jedál, dobrôt a lakociniek. Možno so mnou niektoré žienky budú súhlasiť, že na konci tohto „prípravného rituálu“ je jemná pretvárka, ako dobre nám robí vedro ľadovej vody, ktoré sa nám preleje telom ako cunami alebo keď nám rovno do ksichtu chlapi špliechnu vodu z pohára tak, až nám dych vyrazí. Aké krásne sa po tomto musíme zdať mužom? Tí „nežnejší“ olievači používajú všakovaké voňavky, občas lacné smrady, po ktorých páchne byt ešte ďalší týždeň.
Nikdy som spôsob oslavy tohto sviatku nepochopila. Už v detstve som sa zamýšľala, na čo to je dobré… keď sa u nás doma zrazu ocitlo niekoľko olievačov z príbuzenstva, väčšinou už páchli pálenkou, potom a spotenými nohami, so skleneným neprítomným pohľadom už od dverí vetrili svoju obeť. A s predstieranou vďačnosťou a plachým úsmevom na tvári som sa nechala poolievať. Veď aj mama sa nechala. Postupne však vo mne narastala averzia voči tomuto sviatku.
V súčasnosti to zašlo až tak ďaleko, že olievači už nechodia olievať pre olievanie alebo pre (trebárs) zábavu, ale pre peniaze. Už im ani čokoládové vajcia alebo pohár pomarančového džúsu nestačí. Musí byť alkohol a prachy, bez toho to nemá cenu.
Toto je cirkevný sviatok?
Na záver, prajem všetkým hlavne oddych, slniečko naokolo, príjemnú prechádzku prebúdzajúcou sa prírodou a kašlite na povinnosti.
…aby som nezabudla, musím ešte umyť okná, upiecť koláče, zákusky a v sobotu navariť niekoľko jedál… 😉
____________________________________________________________________________________________________________________________________________________________