„Máš novú správu od niekoho s čudne cudzím priezviskom.“
„Viem.“
„Nepozrieš sa, čo ti píše?“
„Teraz nie, potom.“
„A kto to je?“
„Neviem, nepoznám ho.“
„Ako to, ty ho nepoznáš a máš ho v priateľoch?“
„Keď ma požiadal o priateľstvo tak som ho prijala.“
„Cudzí človek ťa požiada o priateľstvo a ty ho bez rozmyslu prijmeš?“
„No a? Čo je na tom?“
„Čo je na tom? Veď je cudzí!“
„Keby to bol nejaký arab, tak ho určite nepotvrdím. Teroristov nechcem.“
„Aha, takže podľa teba arab-terorista nie je to pravé a beloch-nájomný vrah je okej.“
„Ale mami, prestaň.“
„Moja, to som prehnala zámerne… Nechceš tomu rozumieť?“
___________________________________________________________________________________________________________________________________________________
Voľné chvíle, prázdniny som zvyčajne trávila s kamarátkami, vonku. V lete pri vode. Nie doma. Čítala som knihy dokonca aj cez letné prázdniny, keď ma do toho nenútili školské povinnosti. Keď mi už bolo dlho a potrebovala som zmenu, štrikovala som, háčkovala, učila sa šiť na stroji. Veci to boli nositelné a hlavne iné, ako v obchode z roku 1984.
Dnes keď o tom hovorím, moja dcéra sa smeje, aké je to trápne vyrábať si doma oblečenie, chodiť s kamoškami von (a načo?), čítať knihy, keď to nie je povinné. Darmo, že som sa ju to snažila naučiť, život ju k tomu jednoducho nenúti, tak prečo by to mala robiť?
Pre dnešnú generáciu je alfou a omegou plochý žiarivý panel s počítačom, ktorý nahradí všetko. V bezpečí domova prežívajú Mladí všetko. V podstate aj priateľstvá. Veľké biele okno s modrým pásom navrchu, s okienkom momentálneho statusu, s nekonečným množstvom fotografií z každej strany a kúta sveta, ponúka všetko. Len akú to má hodnotu? Hodnotu priateľstva? Môže mať niekto 300 priateľov? Reálnych naozajstných? O koľkých z tých 300 ľudí by sa dalo povedať, že je „priateľ“? Priateľ, ktorého pozná tak dobre, že mu prepáči aj jeho chyby?
Keď som mala sedemnásť, ani v tom najbláznivejšom sne by som nesnívala, že mobil bude dennou nevyhnutnosťou, počítač absolútnou samozrejmosťou a priateľstvo úplne bežnou vecou. Stačí zadať email a heslo a majú okolo seba zrazu toľko priateľov, že si z nich môžu vyberať podľa abecedy.
Je to celé akosi úplne zle. Všadeprítomná sloboda im ponúka toho toľko, až príliš. Oberá ich o vlastný rozlet, pestovanie ducha, duše, skutočných zážitkov a emócií. Požiera ich to ani o tom netušia.
Škoda, že young guy Mark Zuckerberg Sladučký si namiesto pomsty z odmietnutia nešiel radšej zabehať…
___________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________