Osemnásty január začal mlčky a pomaly. Pozvoľna. Všetko vychádzalo, časovo sedelo, necítila som zhon. Odišla som z domu prvá, bez rozlúčky. Nebolo to naschvál. Čakala som, že ma dobehneš a na zastávke ešte prehodíme pár slov. Nestalo sa. Neskôr mi ten pozdrav chýbal.
Deň plynul, nič zvláštne okolo sa nedialo. Popoludní som vstala od stola a so zapadajúcim slnkom som kráčala na autobus. Domov.
Zdriemla som si. Prišiel večer. Čosi sa ale stalo. Vzbúrilo sa to medzi nami zrazu. Spaľujúca energia plná slov a zbytočných gest. Vinu na tom máš rovnako ako ja. Obe sme vinné. Je mi smutno, cítim bolesť, ľútosť. Cítim hnev a lásku zároveň, je to ako dve farby piškótového cesta na bábovku, jedno do druhého neoddeliteľne zapadá. Vyčítam Tebe, vyčítam sebe. Snažím sa chápať, ale pravda je len jedna.
Končí sa deň a je skoro polnoc. Nestretli sme sa už. Sedím na gauči. Viem, že neprídeš, si hrdá. Odišla si bez pozdravu. Nebolo to naschvál. Vyplynulo to zo života. Opäť mi ten pozdrav chýba. Len dôvod, pre ktorý sa pozdrav nestal, je iný.
Čo teraz?
(C’est la vie…)
______________________________________________________________________________________________________________________________