Pamätám si chladné decembrové ráno roku 1979, keď som vstala z postele, chcela som si pozrieť moje obľúbené rozprávky na vtedy jedinej televíznej stanici, ale namiesto toho tam rozprával nejaký smiešny ujo v uniforme o tom, čo strašné sa to deje s komunizmom v Poľsku.
Pamätám si chvíľu, keď nám v škole oznámili, že múdry súdruh Brežnev (a jeho „priateľské obočie“) zomrel. Ako to naši učitelia v škole museli „prežívať“, keď nám o tom hovorili! Čo to s nami teraz bude? … ako budeme žiť? …bez súdruha Brežneva.
Pamätám si, keď mi rodičia objasňovali mená ako Dubček, Šik, Palach, Zajíc… mená vtedy pre mňa absolútne neznáme. Vlastne som ani presne nerozumela, o čo im v ich snažení išlo.
Pamätám si, ako sa mi v januári 1989 podarilo na mojom starom, škaredom a nekvalitnom rádiu naladiť Rádio Slobodná Európa, keď som so zatajeným dychom a napnutými ušami počúvala o udalostiach, ktoré sa v tých dňoch diali v Prahe. A vôbec netušila ich neskorší význam a dôsledky.
Pamätám si to vzrušenie, keď som skoro ráno, 22.novembra 1989, pár dní po (už teraz) historickom 17. novembri, vystupovala z vlaku v Prahe, peši prešla zo stanice na Václavák, obzerajúc sa všade okolo na plagáty, vlajky, usmiate tváre s nádejou v očiach a trikolórou na kabátoch, keď som si v prvom otvorenom obchodíku s fotoaparátmi kúpila Bairettu za 290 Kč a dva čiernobiele kinofilmy a snažila sa zachytiť atmosféru vôkol seba. Niekoľkokrát som si vtedy v duchu opakovala myšlienku… „tak toto sú „veci“, ktoré prežívali moji rodičia v 68-om? Ako sa toto skončí?“
Pamätám si, keď bolo „IN“ nosiť budajku, keď som hltala každú TV besedu, kde novodobí politici, pousádzaní v nemoderných kreslách, oblečení v rolákoch, farebných pulóvroch a mramorových džínsach, tak ako odbehli z tribúny, rozprávali a uskutočňovali svoje sny a predstavy. Koľko z ich snov sa naozaj vyplnilo? Koľko kompromisov museli prijať, koľkokrát ustúpiť alebo pobiť sa za pravdu? Čo je pravda?
Dnes už tak nehltám televízne debaty o „závažných“ témach, nečítam dennú tlač, už sa nerozčuľujem nad obludnou hlúposťou a drzosťou nekultúrnych politikov. Už viem, že nás „použijú a požujú“ raz za štyri roky a potom sa na nás z vysoka …. Už viem, že im nie je možné veriť každé slovo, že oni na nás hrajú perfektne premyslenú hru, v ktorej sú čestní, úprimní, pracovití, pravdovravní, myslia iba na dobro, nás-voličov. Jeden je väčší herec, ako druhý.
Mám už dávno silný pocit, že tí čestní z politiky dávno odišli.
Kto vymyslel porekadlo, že : „Múdrejší ustúpi“? Ak, tak iba bezhraničnej hlúposti a arogancii.
Ale napriek tomu by som za žiadnych okolností nechcela návrat pred rok 1989, do chorého a absurdného obdobia. Nikdy som sa nemusela zúčastniť na volebnej fraške počas komunistického režimu. Svoje právo „voliť koho chcem“ som využila hneď v prvých slobodných voľbách.
Doplnok pridaný 17.11.2010 popoludní :
Tzv. menšinové filmy vysielané v televízii si zvyknem nahrať a pozerám ich, keď mi to vyhovuje.
Dnes som si pozrela nemecký film z roku 2006, s názvom Životy tých druhých. Bol vysielaný 15.11.2010 o 21:50 na STV2. Pozrela som si ho nielen preto, že získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Mrazivo presne vykresluje realitu života v NDR pred rokom 1989…
a nielen tam.
Odporúčam…
________________________________________________________________________________________